V našom meste vypukla zvláštna, nákazlivá choroba. Šírila sa veľmi rýchlo. Nemala žiadne mikrobiologické hodnoty. A predsa ste ju mohli spoznať celkom dobre. Infikovaný začínal väčšinu viet slovami: „JA CHCEM, JA POTREBUJEM, TY MUSÍŠ!“ Najprv to nebolo veľmi nápadné. Sociológovia to definovali ako potreba vlastného životného priestoru, čo sa nikomu nezdalo zlé. No choroba sa šírila. Ľudia začali byť na seba nepríjemní, podráždení. Na uliciach bolo čoraz viac kriku, hádok. Kresťania v našom meste mali najprv voči tejto nákaze imunitu. Stretávali sa na spoločných modlitbách a viedli zápas za uzdravenie spoluobčanov, postili sa, boli si blízko. Dokonca keď sa tlak nakazených stupňoval, vyšli do ulíc, modlili sa na rohoch, spievali a ponúkali ľuďom záchranu cez Božie uzdravenie. No keď epidémia stále postupovala, začala aj medzi zbormi polemika, či má tento zápas zmysel. Aj medzi kresťanmi bolo stále viac počuť slová: JA CHCEM, JA POTREBUJEM, TY MUSÍŠ! A na uliciach bolo stále menej a menej modlitebníkov. Choroba pohltila celé mesto. A rozšírila sa do ďalších regiónov. A k známym príznakom sa pripojili nové: JA ŤA NEPOTREBUJEM, VŠETKO ZVLÁDNEM SÁM. 

To začalo prinášať problémy v zamestnaniach, kde bola nutná tímová spolupráca. Letci, lekári, predavačky – všetci sa vzbúrili, pretože sa cítili nedocenení.

Choroba sa stala problémom celej krajiny. Napätie bolo tak veľké, že totálne paralyzovalo všetky zložky spoločnosti.

A tak Boh zoslal na zem potopu.